Prídavné mená a ich stupňovanie Nezačaté

0. Kľúčové fakty

1. Prídavné mená (adjektíva) — sú plnovýznamový ohybný slovný druh, ktorý pomenúva vlastnosti osôb, zvierat, vecí a javov. V slovenskej sústave slovných druhov sú na druhom mieste a pýtame sa na ne otázkami aký?, aká?, aké?, ktorý?, čí?. Vždy sa viažu na podstatné meno, ktoré bližšie určujú (napr. múdry žiak, drevený stôl, otcov klobúk), a v rode, čísle a páde sa s ním zhodujú.

2. Tri druhy prídavných mien — podľa významu rozlišujeme akostné, vzťahové a privlastňovacie prídavné mená. Toto delenie je kľúčové, lebo od druhu závisí, či sa dajú stupňovať a podľa akého vzoru sa skloňujú. Vedieť druh určiť je základná zručnosť, ktorú overuje vzdelávací štandard pre 6. ročník.

3. Akostné prídavné mená — vyjadrujú priamu, často zmyslami vnímateľnú vlastnosť, ktorú vec môže mať vo väčšej alebo menšej miere (pekný, vysoký, sladký, dobrý). Práve preto sa dajú stupňovať, čo je ich hlavný rozpoznávací znak. Pýtame sa na ne otázkou aký?, aká?, aké? a tvoria najpočetnejšiu skupinu.

4. Vzťahové prídavné mená — vyjadrujú vzťah k inej veci alebo javu a najčastejšie sú odvodené od podstatných mien (drevený – z dreva, mestský – patriaci mestu, zimný – súvisiaci so zimou). Nedajú sa bežne stupňovať, pretože nepomenúvajú mieru vlastnosti, ale príslušnosť či pôvod. Aj na ne sa pýtame otázkou aký?, aká?, aké?.

5. Privlastňovacie prídavné mená — vyjadrujú, komu vec patrí, a pýtame sa na ne otázkou čí?, čia?, čie? (otcov, matkin, bratov, sestrin). Privlastňujú jednému vlastníkovi a nedajú sa stupňovať. Rozdeľujeme ich na chlapské (vzor otcov) a ženské (vzor matkin), čo je dôležité pri určovaní vzoru.

6. Skloňovanie podľa vzorov pekný a cudzí — akostné a vzťahové prídavné mená sa skloňujú podľa dvoch základných vzorov. Tvrdý vzor pekný platí pre tvary zakončené na tvrdú alebo obojakú spoluhlásku pred koncovkou (pekný, dobrý, drevený), mäkký vzor cudzí pre tvary s mäkkou spoluhláskou pred koncovým -í (cudzí, rýdzi, vtáčí). Správny vzor rozhodne o tom, či píšeme tvrdé ý, alebo mäkké í.

7. Vzory privlastňovacích prídavných mien — otcov a matkin — privlastňovacie prídavné mená majú vlastné vzory, lebo sa skloňujú odlišne od akostných. Mužské (chlapské) privlastňovacie sa skloňujú podľa vzoru otcov (otcov, otcovho, otcovmu), ženské podľa vzoru matkin (matkin, matkinho). Tieto vzory sa nestupňujú a v niektorých pádoch majú tvary podobné podstatným menám.

8. Stupňovanie (komparácia) — je vyjadrovanie rôznej miery tej istej vlastnosti a týka sa iba akostných prídavných mien. Má tri stupne: prvý stupeň (pozitív) pomenúva vlastnosť bez porovnania (pekný), druhý stupeň (komparatív) vyššiu mieru (krajší) a tretí stupeň (superlatív) najvyššiu mieru (najkrajší). Stupňovanie je dôležité pri porovnávaní dvoch alebo viacerých vecí.

9. Pravidelné stupňovanie — druhý stupeň tvoríme z prvého pridaním prípony -ší alebo -ejší (mladý → mladší, rýchly → rýchlejší), tretí stupeň pridaním predpony naj- k druhému stupňu (najmladší, najrýchlejší). Predpona naj- sa vždy píše spolu so slovom, nie zvlášť. Tento postup platí pre väčšinu akostných prídavných mien.

10. Nepravidelné stupňovanie — niektoré bežné prídavné mená menia pri stupňovaní celý slovný základ a treba si ich zapamätať: dobrý → lepší → najlepší, zlý → horší → najhorší, pekný → krajší → najkrajší, veľký → väčší → najväčší, malý → menší → najmenší. Sú to často používané slová, preto je dôležité poznať ich správne tvary.

11. Zhoda prídavného mena s podstatným menom — prídavné meno preberá rod, číslo a pád od podstatného mena, ku ktorému patrí (pekný dom – mužský rod, pekná lúka – ženský rod, pekné mesto – stredný rod). Táto gramatická zhoda spája prídavné meno s podstatným do jedného celku vo vete. Vďaka nej vieme aj pri samostatne stojacom prídavnom mene odvodiť, na aké podstatné meno sa viaže.

12. Funkcia vo vete a pravopis koncoviek — prídavné meno je vo vete najčastejšie prívlastkom (bližšie určuje podstatné meno) alebo súčasťou prísudku (Žiak je usilovný). Pri písaní koncoviek si treba dať pozor na vybrané a obojaké spoluhlásky a na rozdiel medzi vzormi pekný (tvrdé ý) a cudzí (mäkké í). Správny pravopis koncoviek prídavných mien patrí k najčastejšie hodnoteným javom v diktátoch a testoch.

1. Poučka

Prídavné mená sú ohybný slovný druh, ktorý pomenúva vlastnosti osôb, zvierat a vecí. Pýtame sa na ne otázkami aký? aká? aké? čí?

Delíme ich na tri druhy: - akostné — vyjadrujú priamu vlastnosť (pekný, dobrý, vysoký), - vzťahové — vyjadrujú vzťah k inej veci, sú odvodené od podstatných mien (drevený, školský, zimný), - privlastňovacie — vyjadrujú, komu niečo patrí (otcov, mamin, líščí).

Skloňujeme ich podľa vzorov pekný (tvrdé zakončenie) a cudzí (mäkké zakončenie); privlastňovacie podľa vzorov otcov a matkin.

Stupňujeme iba akostné prídavné mená, a to v troch stupňoch: 1. stupeň (pozitív): pekný; 2. stupeň (komparatív): krajší; 3. stupeň (superlatív): najkrajší.

2. Vysvetlenie

Najprv zisti, či je slovo prídavné meno — pýtaj sa naň otázkou aký/aká/aké/čí?

Potom urči druh: - Ak vlastnosť môžeš stupňovať (pekný – krajší – najkrajší), je to akostné. - Ak je slovo odvodené od podstatného mena a hovorí, z čoho alebo k čomu sa vzťahuje (drevený = z dreva, školský = patrí k škole), je to vzťahové. - Ak hovorí, komu vec patrí (otcov klobúk, líščí chvost), je to privlastňovacie.

Stupňovanie tvoríme troma spôsobmi: - pravidelne príponou -ší / -ejší (nový → novší, rýchly → rýchlejší) a v 3. stupni predponou naj- (najnovší), - nepravidelne zmenou celého slova (dobrý → lepší → najlepší), - opisne slovami viac / menej pri niektorých prídavných menách (viac unavený).

Pamätaj: vzťahové a privlastňovacie prídavné mená nestupňujeme (nemôže byť „drevenejší" stôl).

3. Príklady a prečo je to dôležité

1. Akostné: pekný dom, tichá noc, sladké jablko → dá sa stupňovať: tichý – tichší – najtichší.
2. Vzťahové: drevený most, školská taška, jarný dážď → vyjadrujú vzťah, nestupňujú sa.
3. Privlastňovacie: otcov kabát, mamina kniha, vtáčie hniezdo → hovoria, komu vec patrí.
4. Pravidelné stupňovanie: mladý – mladší – najmladší; pekný – peknejší – najpeknejší.
5. Nepravidelné stupňovanie: dobrý – lepší – najlepší; zlý – horší – najhorší; veľký – väčší – najväčší; malý – menší – najmenší; pekný – krajší – najkrajší.

Prečo je to dôležité: Keď chceš niečo presne porovnať („Tento film je lepší ako predošlý", „Toto je najvyšší vrch Slovenska"), potrebuješ správne stupňovanie. Bez neho by si nevedel vyjadriť, čo je viac a čo menej. Správny tvar (lepší, nie „dobrejší") prezrádza, že ovládaš spisovnú slovenčinu — v slohu, v teste aj v bežnej reči.