Rozprávanie s priamou rečou Nezačaté

0. Kľúčové fakty

1. Priama reč — Je doslovne, nezmenene zachytená výpoveď nejakej postavy alebo osoby, presne tak, ako ju vyslovila. V rozprávaní oživuje postavy, robí príbeh pôsobivejším a umožňuje čitateľovi „počuť" konkrétne slová hovoriaceho. Na rozdiel od nepriamej reči sa nepretvára na vedľajšiu vetu, ale ostáva v pôvodnom znení.

2. Úvodzovky — Priamu reč vždy ohraničujeme úvodzovkami: dolné na začiatku („) a horné na konci ("). Sú hlavným grafickým znakom, ktorý čitateľovi signalizuje, kde sa začínajú a kde končia vyslovené slová postavy. Bez správnych úvodzoviek by sa priama reč zlievala s ostatným textom a stratila by sa jej názornosť.

3. Uvádzacia veta (sprievodná veta) — Je veta, ktorá priamu reč uvádza alebo dopĺňa a hovorí, KTO a AKO niečo povedal. Obsahuje zvyčajne sloveso hovorenia (povedal, spýtal sa, zvolal, zašepkal). Vďaka nej čitateľ vie, ktorá postava hovorí a s akým citovým zafarbením.

4. Sloveso hovorenia — V uvádzacej vete sa nachádza sloveso vyjadrujúce spôsob rozprávania, napríklad povedal, opýtal sa, zakričal, navrhol, zašepkal, odpovedal. Striedaním týchto slovies sa rozprávanie stáva pestrejším a presnejšie vykresľuje náladu a postoj postavy. Nudné je opakovať stále „povedal" — dobrý autor obmieňa.

5. Uvádzacia veta PRED priamou rečou — Ak stojí sprievodná veta pred priamou rečou, oddeľuje sa dvojbodkou a priama reč sa začína veľkým písmenom. Vzor: Mama povedala: „Choď sa naučiť." Dvojbodka tu ohlasuje, že nasledujú doslovné slová postavy.

6. Uvádzacia veta ZA priamou rečou — Ak stojí sprievodná veta za priamou rečou, priama reč sa končí čiarkou, výkričníkom alebo otáznikom (vnútri úvodzoviek) a sprievodná veta sa píše malým písmenom. Vzor: „Choď sa naučiť," povedala mama. Sloveso hovorenia zostáva malým písmenom, lebo je to len pokračovanie tej istej vety.

7. Uvádzacia veta MEDZI (vložená do) priamej reči — Sprievodná veta môže priamu reč prerušiť uprostred; vtedy ju z oboch strán oddeľujeme čiarkami a píšeme malým písmenom. Vzor: „Dnes," povedala mama, „sa musíš naučiť." Druhá časť priamej reči pokračuje malým písmenom, ak ide o tú istú vetu.

8. Interpunkcia na konci priamej reči — Ak je priama reč otázka, končí otáznikom; ak je to zvolanie alebo rozkaz, končí výkričníkom; oznamovacia veta sa pred zadnou uvádzacou vetou končí čiarkou. Tieto znamienka sa píšu VŽNÚTRI úvodzoviek, lebo patria k vyslovenej výpovedi. Správna interpunkcia ukazuje aj citové zafarbenie reči.

9. Priama reč vs. nepriama reč — Nepriama reč prerozpráva, čo niekto povedal, formou vedľajšej vety bez úvodzoviek (Mama povedala, aby som sa naučil). Priama reč ponecháva pôvodné slová v úvodzovkách (Mama povedala: „Nauč sa."). Pri prevode z priamej na nepriamu sa menia slovesné osoby, zámená a často aj slovosled.

10. Odsek a nová priama reč pri dialógu — Keď sa v rozprávaní striedajú rôzne postavy v rozhovore (dialógu), reč každej novej postavy píšeme na nový riadok (odsek). Čitateľ tak ľahko rozozná, kedy prehovorí iná osoba, a text je prehľadný. Striedanie replík vytvára živý dialóg.

11. Funkcia priamej reči v rozprávaní — Priama reč spomaľuje dej, približuje postavy a sprostredkúva ich charakter, náladu i vzťahy. Dáva rozprávaniu spád, napätie a autentickosť, lebo čitateľ má pocit priameho svedectva. Vhodne použitá strieda rozprávacie pásmo (text autora) s pásmom postáv (ich reč).

12. Rozprávací slohový postup — Rozprávanie zachytáva dej v časovej postupnosti (úvod – zápletka – vyvrcholenie – rozuzlenie – záver) a využíva minulý čas, dejové slovesá a práve aj priamu reč. Priama reč je jeho dôležitým oživujúcim prostriedkom, ktorý mení suché rozprávanie na pútavý príbeh.

1. Poučka

Priama reč je doslovne, nezmenene zapísaný prejav nejakej osoby (postavy). V texte ju oddeľujeme úvodzovkami („ ") a sprevádza ju uvádzacia veta (povedal, spýtal sa, zvolala…).

Existujú tri spôsoby spojenia uvádzacej vety s priamou rečou: 1. Uvádzacia veta pred priamou rečou: Mama povedala: „Poď na večeru." 2. Uvádzacia veta za priamou rečou: „Poď na večeru," povedala mama. 3. Uvádzacia veta vložená do priamej reči: „Poď," povedala mama, „už je všetko hotové."

Rozprávanie je slohový útvar, ktorý zachytáva príbeh (dej) s úvodom, zápletkou, vyvrcholením a záverom. Priama reč ho oživuje — necháva postavy hovoriť vlastnými slovami.

2. Vysvetlenie

Predstav si, že píšeš príbeh a chceš, aby v ňom postavy „prehovorili". Namiesto toho, aby si len napísal čo povedali, zapíšeš ich slová presne tak, ako zazneli — to je priama reč.

Postupuj po krokoch: 1. Slová postavy daj do úvodzoviek: „..." 2. Pridaj uvádzaciu vetu — kto a ako to povedal (povedal, zašepkal, zakričal…). 3. Správne oddeľ uvádzaciu vetu a priamu reč interpunkciou (dvojbodka, čiarka). 4. Veľké/malé písmeno: priama reč začína veľkým písmenom. Ak uvádzacia veta nasleduje za priamou rečou, píše sa malým písmenom (pokiaľ nie je vlastné meno). 5. Každý nový hovoriaci = nový riadok (nový odsek) — aby bolo jasné, kto práve hovorí.

3. Príklady a prečo je to dôležité

Príklad 1 — uvádzacia veta vpredu (dvojbodka): Učiteľ sa spýtal: „Kto vie odpovedať?"

Príklad 2 — uvádzacia veta vzadu (čiarka, malé písmeno): „Už idem!" zakričal Peter.

Príklad 3 — otázka v priamej reči: „Kde si bol tak dlho?" spýtala sa mama.

Príklad 4 — zvolanie v priamej reči: „To je úžasné!" zvolala Lucia a zatlieskala.

Príklad 5 — uvádzacia veta vložená do priamej reči: „Dnes," povedal otec, „pôjdeme na výlet."

Príklad 6 — dialóg (každá replika nový riadok): „Ako sa máš?" spýtal sa Jano. „Výborne, ďakujem," odpovedala Eva.

Prečo je to dôležité: - V škole budeš písať rozprávanie ako slohovú prácu — priama reč je hodnotené kritérium. - V bežnom živote sa s priamou rečou stretneš v knihách, komiksoch, titulkoch filmov aj v citáciách v správach. - Správny zápis uľahčuje čítanie — čitateľ hneď vie, kto hovorí a kde sa reč začína a končí. - Naučí ťa presne citovať cudzie slová (dôležité aj pri písaní referátov, kde nesmieš meniť cudzí výrok).