Slovesá – čas, spôsob, vid Nezačaté

0. Kľúčové fakty

1. Sloveso ako slovný druh — Sloveso je ohybný plnovýznamový slovný druh, ktorý vyjadruje dej, činnosť alebo stav (písať, behať, spať). Vo vete najčastejšie tvorí prísudok a je jej významovým jadrom. Vďaka slovesám vieme povedať, čo sa deje, kto niečo robí a kedy sa to deje.

2. Plnovýznamové slovesá — Plnovýznamové slovesá majú vlastný, samostatný význam a vieme si pod nimi predstaviť konkrétny dej (čítať, skákať, myslieť). Tvoria väčšinu slovies v jazyku a sami osebe nesú informáciu o činnosti alebo stave. Práve ony bývajú vo vete jadrom prísudku.

3. Neplnovýznamové slovesá — Neplnovýznamové slovesá nemajú samostatný plný význam a v prísudku sa spájajú s plnovýznamovým slovom. Patria sem pomocné sloveso „byť" (som, si, je) a tzv. modálne (spôsobové) slovesá môcť, musieť, chcieť, smieť a fázové slovesá začať, prestať. Napríklad vo vete „Musím sa učiť" nesie hlavný význam slovo „učiť", a „musím" len dopĺňa spôsob.

4. Slovesný čas — Slovesný čas vyjadruje, kedy sa dej odohráva, a v slovenčine rozlišujeme tri časy: minulý, prítomný a budúci. Minulý čas hovorí o tom, čo sa už stalo (písal som), prítomný o tom, čo sa deje teraz (píšem), a budúci o tom, čo sa ešte len stane (budem písať). Čas je jedna zo základných gramatických kategórií, ktorú pri každom slovese vieme určiť.

5. Tvorenie minulého a budúceho času — Minulý čas sa tvorí pomocou tvaru s príponou -l (robil, robila, robili) a pri 1. a 2. osobe aj s pomocným slovesom byť (robil som, robil si). Budúci čas sa pri nedokonavých slovesách tvorí spojením budem, budeš, bude… + neurčitok (budem robiť), kým pri dokonavých slovesách stačí jednoduchý tvar (urobím). Toto je dôležité, lebo ukazuje, že čas a vid spolu úzko súvisia.

6. Slovesný spôsob — Slovesný spôsob vyjadruje, ako hovoriaci dej chápe, a poznáme tri spôsoby: oznamovací, rozkazovací a podmieňovací. Oznamovací spôsob oznamuje skutočný dej (učím sa), rozkazovací vyjadruje rozkaz, výzvu či zákaz (uč sa!) a podmieňovací dej len možný alebo podmienený (učil by som sa). Spôsob pomáha rozlíšiť, či ide o tvrdenie, príkaz alebo želanie.

7. Rozkazovací a podmieňovací spôsob — Rozkazovací spôsob existuje len pre 2. osobu jednotného čísla a 1. a 2. osobu množného čísla (píš, píšme, píšte) a nemá tvary pre všetky osoby. Podmieňovací spôsob sa tvorí pomocou častice „by" spojenej s minulým tvarom slovesa (čítal by som, čítali by sme). Iba oznamovací spôsob má plnú sústavu časov (minulý, prítomný, budúci).

8. Slovesná osoba a číslo — Osoba určuje, kto je pôvodcom deja: 1. osoba je hovoriaci (ja, my), 2. osoba je oslovený (ty, vy) a 3. osoba je ten, o kom sa hovorí (on, ona, ono, oni). Číslo rozlišuje jednotné (jeden pôvodca – píšem) a množné (viac pôvodcov – píšeme). Osobu a číslo spoznáme podľa koncovky slovesa aj bez vyjadreného podmetu.

9. Slovesný vid — Slovesný vid vyjadruje, či je dej ukončený, alebo prebiehajúci, a rozlišujeme vid dokonavý a nedokonavý. Dokonavé slovesá označujú dej ohraničený, dokončený alebo jednorazový (napísať, prečítať, skočiť) a nemajú prítomný čas. Nedokonavé slovesá vyjadrujú dej prebiehajúci, opakovaný alebo trvajúci bez ohľadu na ukončenie (písať, čítať, skákať).

10. Vidové dvojice — Mnohé slovesá tvoria vidové dvojice, čiže pár nedokonavého a dokonavého slovesa s rovnakým významom (písať – napísať, robiť – urobiť, čítať – prečítať). Líšia sa najčastejšie predponou alebo príponou a pomáhajú nám presne vyjadriť, či dej ešte trvá, alebo je už hotový. Rozlišovanie vidu je dôležité aj preto, lebo ovplyvňuje, ako sa sloveso časuje v budúcom čase.

11. Časovanie slovies — Časovanie je ohýbanie slovies podľa osoby, čísla, času, spôsobu a vidu, pri ktorom sa mení koncovka slovesa (volám, voláš, volá, voláme, voláte, volajú). Vďaka časovaniu vieme z jedného slovesa vytvoriť mnoho tvarov, ktoré presne zapadnú do vety. Základný, nečasovaný tvar slovesa sa nazýva neurčitok (infinitív) a končí sa na -ť alebo -cť (písať, piecť).

12. Neurčitok (infinitív) — Neurčitok je základný tvar slovesa, ktorý neurčuje osobu, číslo, čas ani spôsob, a práve v tejto podobe slovesá nájdeme v slovníku (spať, hrať sa, niesť). Používa sa napríklad po modálnych slovesách (chcem spať) a pri tvorení budúceho času (budem spať). Je východiskom, z ktorého časovaním tvoríme všetky ostatné slovesné tvary.

1. Poučka

Sloveso je ohybný slovný druh, ktorý pomenúva dej, činnosť alebo stav (písať, bežať, spať). Pri slovese určujeme osobu (1., 2., 3.), číslo (jednotné, množné), čas (minulý, prítomný, budúci), spôsob (oznamovací, rozkazovací, podmieňovací) a vid (dokonavý, nedokonavý). Slovesá delíme na plnovýznamové (majú samostatný význam) a neplnovýznamové (samostatný význam nemajú, viažu sa na iné slovo).

2. Vysvetlenie

Pri každom slovese postupne zisti: - Osobu a číslo – kto vykonáva dej (ja/ty/on – my/vy/oni). Píšem = 1. osoba, jednotné číslo. - Čas – kedy sa dej deje: písal som (minulý), píšem (prítomný), budem písať / napíšem (budúci). - Spôsob – ako sa o deji vyjadrujeme: píšem (oznamovací – oznamuje), píš! (rozkazovací – rozkazuje), písal by som (podmieňovací – podmienka, želanie, slovko by). - Vid – či je dej ukončený: nedokonavý vyjadruje dej neukončený, prebiehajúci (písať, čítať), dokonavý vyjadruje dej ukončený, hotový (napísať, prečítať). Pomôcka: dokonavé sloveso nemá pravý prítomný čas – napíšem znamená budúcnosť. - Plnovýznamové × neplnovýznamové – plnovýznamové má vlastný význam (spievať); neplnovýznamové (sponové byť, stať sa; spôsobové musieť, chcieť, môcť, smieť; fázové začať, prestať) sa spája s ďalším slovom (chcem spievať, je pekný).

3. Príklady a prečo je to dôležité

1. Deti sa hrali na dvore. – sloveso hrali sa: 3. osoba, množné číslo, minulý čas, oznamovací spôsob, nedokonavý vid.
2. Zatvor okno! – zatvor: 2. osoba, jednotné číslo, rozkazovací spôsob, dokonavý vid.
3. Cez prázdniny by som cestoval k moru. – cestoval by som: podmieňovací spôsob (slovko by), nedokonavý vid.
4. Zajtra napíšem úlohu. – napíšem: budúci čas, dokonavý vid (dej bude ukončený).
5. Musím sa učiť. – musím je neplnovýznamové (spôsobové) sloveso, plný význam dáva až sloveso učiť sa.

Prečo je to dôležité: Správne určovanie slovies ti pomáha písať bez chýb (napr. bol by som vs. boli by sme), jasne vyjadriť, či je dej hotový alebo nie, a presne sa dohodnúť – iné je „Píš list" (rozkaz) a „Písal by som list" (želanie). V bežnej reči aj v slohu tým vieš povedať presne to, čo myslíš.