Spisovný jazyk a nárečia Nezačaté

0. Kľúčové fakty

1. Spisovný jazyk — je celonárodná, kodifikovaná (záväzne ustálená) podoba slovenčiny, ktorú používame v škole, úradoch, médiách, literatúre a vo verejnom styku. Má presné pravidlá výslovnosti, pravopisu, gramatiky aj slovnej zásoby, takže mu rozumejú všetci Slováci bez ohľadu na to, z ktorého kraja pochádzajú. Práve preto je dôležitým znakom národnej jednoty a vzdelanosti.

2. Nárečie (dialekt) — je nespisovná podoba jazyka, ktorou sa hovorí len na určitom území (v kraji, regióne či obci). Líši sa od spisovného jazyka výslovnosťou, slovami aj tvarmi slov (napr. „šuhaj", „dzeci", „kreple") a prenáša sa najmä ústne v rodine a medzi susedmi. Nárečia sú najstaršou a najprirodzenejšou formou jazyka, z ktorej spisovný jazyk historicky vznikol.

3. Tri základné nárečové skupiny — slovenčina sa delí na západoslovenské, stredoslovenské a východoslovenské nárečia. Toto rozdelenie zhruba kopíruje geografické oblasti Slovenska a každá skupina má svoje typické znaky vo výslovnosti aj slovnej zásobe. Práve táto rozmanitosť robí slovenčinu jazykovo bohatou a zaujímavou.

4. Stredoslovenské nárečia — sú najdôležitejšie, lebo sa stali základom dnešnej spisovnej slovenčiny. Sú najrozšírenejšie a najbližšie spisovnej norme, preto im rozumie najviac ľudí. Typickým znakom je napríklad používanie dvojhlások (ô, ie, ia) a mäkkého „ľ" (napr. „kôň", „ľúbiť").

5. Západoslovenské nárečia — používajú sa v okolí Trnavy, Nitry, Trenčína a Záhoria. Charakteristické je napríklad zjednodušovanie spoluhlások a chýbanie dvojhlások („koň" namiesto „kôň", „dobré víno" sa povie tvrdšie). Práve západoslovenčina (kultúrna podoba okolia Trnavy) bola základom prvej spisovnej slovenčiny, ktorú uzákonil Anton Bernolák.

6. Východoslovenské nárečia — používajú sa na Spiši, Šariši, Zemplíne a Above. Sú najvzdialenejšie od spisovnej slovenčiny, často znejú tvrdo a chýba v nich rozlišovanie dĺžky samohlások (napr. „dzeci", „valal", „šumny chlapec"). Pre žiaka z iného kraja môžu byť miestami ťažko zrozumiteľné, čo dobre ukazuje, prečo potrebujeme jednotný spisovný jazyk.

7. Kodifikácia spisovného jazyka — je oficiálne, záväzné uzákonenie pravidiel jazyka v jazykových príručkách. Patria sem najmä Pravidlá slovenského pravopisu, Krátky slovník slovenského jazyka a Pravidlá slovenskej výslovnosti. Vďaka kodifikácii má jazyk pevnú normu, ktorú možno učiť v školách a používať rovnako na celom území štátu.

8. Anton Bernolák (1787) — ako prvý uzákonil spisovnú slovenčinu, ktorú postavil na západoslovenskom nárečí (tzv. bernolákovčina). Bol to dôležitý prvý krok k tomu, aby Slováci mali vlastný spisovný jazyk, hoci sa neujal na celom území. Jeho dielo ukázalo, že slovenčina môže byť samostatným kultúrnym jazykom.

9. Ľudovít Štúr (1843) — uzákonil spisovnú slovenčinu na základe stredoslovenského nárečia, a táto podoba sa stala základom dnešnej spisovnej slovenčiny. Štúrovčinu spolu s ním presadzovali Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža. Túto reformu neskôr upravili Martin Hattala a Michal Miloslav Hodža do podoby blízkej dnešnému jazyku.

10. Význam spisovnej normy — spisovný jazyk spája všetkých Slovákov do jedného národného spoločenstva a umožňuje, aby si rozumeli ľudia z rôznych krajov. Je nástrojom vzdelania, kultúry, vedy a úradného styku, preto je dôležité ovládať ho správne. Nárečie zasa neslobodno považovať za „nesprávny" jazyk — má svoje miesto v bežnej, domáckej a citovo blízkej komunikácii.

11. Nárečová slovná zásoba v literatúre — spisovatelia niekedy úmyselne používajú nárečové slová (tzv. dialektizmy), aby priblížili prostredie, postavy a región, o ktorom píšu. Takto dodávajú dielu autentickosť a miestny kolorit (napr. v dielach Martina Kukučína či Petra Jilemnického). Nárečia sú preto aj cenným kultúrnym dedičstvom a zdrojom, z ktorého spisovný jazyk čerpá.

12. Vrstvy národného jazyka — celý národný jazyk tvorí spisovná podoba a nespisovné útvary, kam patria nárečia, slang (reč skupín, napr. žiakov, športovcov) a profesionalizmy (reč povolaní). Žiak by mal vedieť, kde ktorú podobu vhodne použiť — spisovnú v škole a na verejnosti, nárečie či slang v neformálnom prostredí. Schopnosť prepínať medzi nimi je znakom jazykovej vyspelosti.

1. Poučka

Národný jazyk má spisovnú (kodifikovanú) a nespisovnú podobu. Spisovný jazyk je celonárodne záväzná, normovaná podoba slovenčiny, ktorou sa píše v školách, úradoch, médiách a literatúre. Medzi nespisovné útvary patria nárečia (dialekty), slang, žargón a profesionalizmy. Slovenské nárečia delíme na tri základné skupiny: západoslovenské, stredoslovenské a východoslovenské. Spisovná slovenčina vznikla najmä na základe stredoslovenského nárečia (Ľudovít Štúr, 1843).

2. Vysvetlenie

Po krokoch: 1. Národný jazyk = celá slovenčina so všetkými podobami. 2. Spisovná podoba má pevné pravidlá (kodifikáciu) — ako sa píše, vyslovuje a skloňuje. Platí pre všetkých Slovákov rovnako. 3. Nespisovná podoba sa viaže na určité územie alebo skupinu ľudí — používa sa najmä v bežnej, neoficiálnej reči. 4. Nárečie je nespisovná podoba viazaná na územie (kraj, dedinu). Podľa územia rozlišujeme tri skupiny nárečí. 5. Norma (kodifikácia) je dôležitá preto, aby si všetci Slováci navzájom rozumeli a aby mal jazyk jednotnú podobu v písme.

3. Príklady a prečo je to dôležité

• Spisovne vs. nárečovo: zemiaky (spisovne) — bandurky / krumple / švábka (nárečovo v rôznych krajoch).
• Západoslovenské nárečie (napr. Trnava, Záhorie): Co robíš? Pojď sem. — krátke samohlásky namiesto dlhých.
• Stredoslovenské nárečie (napr. Zvolen, Liptov): Čo robíš? Poď sa hrať. — najbližšie spisovnej slovenčine, lebo z neho vznikla.
• Východoslovenské nárečie (napr. Prešov, Zemplín): Co robiš? Idzem do mesta. — bez dlhých samohlások, prízvuk na predposlednej slabike.
• Slang (nespisovné, ale nie nárečie): fiškál, čauko, ide mi to v pohode — viaže sa na skupinu ľudí, nie na územie.

Prečo je to dôležité: Spisovný jazyk zabezpečuje, že si rozumie Záhorák aj Zemplínčan, že úradné dokumenty, učebnice a správy znejú jednotne. Nárečia zase uchovávajú kultúrne dedičstvo a identitu kraja — preto si ich vážime, no v oficiálnom prejave (škola, prijímačky, žiadosť o prácu) používame spisovnú podobu.