Spisovný jazyk a nárečia Nezačaté

0. Kľúčové fakty

1. Spisovný jazyk — je celonárodná, kodifikovaná (záväzne ustálená) podoba slovenčiny, ktorú používame v škole, úradoch, médiách, literatúre a vo verejnom styku. Má presné pravidlá výslovnosti, pravopisu, gramatiky aj slovnej zásoby, takže mu rozumejú všetci Slováci bez ohľadu na to, z ktorého kraja pochádzajú. Práve preto je dôležitým znakom národnej jednoty a vzdelanosti.

2. Nárečie (dialekt) — je nespisovná podoba jazyka, ktorou sa hovorí len na určitom území (v kraji, regióne či obci). Líši sa od spisovného jazyka výslovnosťou, slovami aj tvarmi slov (napr. „šuhaj", „dzeci", „kreple") a prenáša sa najmä ústne v rodine a medzi susedmi. Nárečia sú najstaršou a najprirodzenejšou formou jazyka, z ktorej spisovný jazyk historicky vznikol.

3. Tri základné nárečové skupiny — slovenčina sa delí na západoslovenské, stredoslovenské a východoslovenské nárečia. Toto rozdelenie zhruba kopíruje geografické oblasti Slovenska a každá skupina má svoje typické znaky vo výslovnosti aj slovnej zásobe. Práve táto rozmanitosť robí slovenčinu jazykovo bohatou a zaujímavou.

4. Stredoslovenské nárečia — sú najdôležitejšie, lebo sa stali základom dnešnej spisovnej slovenčiny. Sú najrozšírenejšie a najbližšie spisovnej norme, preto im rozumie najviac ľudí. Typickým znakom je napríklad používanie dvojhlások (ô, ie, ia) a mäkkého „ľ" (napr. „kôň", „ľúbiť").

5. Západoslovenské nárečia — používajú sa v okolí Trnavy, Nitry, Trenčína a Záhoria. Charakteristické je napríklad zjednodušovanie spoluhlások a chýbanie dvojhlások („koň" namiesto „kôň", „dobré víno" sa povie tvrdšie). Práve západoslovenčina (kultúrna podoba okolia Trnavy) bola základom prvej spisovnej slovenčiny, ktorú uzákonil Anton Bernolák.

6. Východoslovenské nárečia — používajú sa na Spiši, Šariši, Zemplíne a Above. Sú najvzdialenejšie od spisovnej slovenčiny, často znejú tvrdo a chýba v nich rozlišovanie dĺžky samohlások (napr. „dzeci", „valal", „šumny chlapec"). Pre žiaka z iného kraja môžu byť miestami ťažko zrozumiteľné, čo dobre ukazuje, prečo potrebujeme jednotný spisovný jazyk.

7. Kodifikácia spisovného jazyka — je oficiálne, záväzné uzákonenie pravidiel jazyka v jazykových príručkách. Patria sem najmä Pravidlá slovenského pravopisu, Krátky slovník slovenského jazyka a Pravidlá slovenskej výslovnosti. Vďaka kodifikácii má jazyk pevnú normu, ktorú možno učiť v školách a používať rovnako na celom území štátu.

8. Anton Bernolák (1787) — ako prvý uzákonil spisovnú slovenčinu, ktorú postavil na západoslovenskom nárečí (tzv. bernolákovčina). Bol to dôležitý prvý krok k tomu, aby Slováci mali vlastný spisovný jazyk, hoci sa neujal na celom území. Jeho dielo ukázalo, že slovenčina môže byť samostatným kultúrnym jazykom.

9. Ľudovít Štúr (1843) — uzákonil spisovnú slovenčinu na základe stredoslovenského nárečia, a táto podoba sa stala základom dnešnej spisovnej slovenčiny. Štúrovčinu spolu s ním presadzovali Jozef Miloslav Hurban a Michal Miloslav Hodža. Túto reformu neskôr upravili Martin Hattala a Michal Miloslav Hodža do podoby blízkej dnešnému jazyku.

10. Význam spisovnej normy — spisovný jazyk spája všetkých Slovákov do jedného národného spoločenstva a umožňuje, aby si rozumeli ľudia z rôznych krajov. Je nástrojom vzdelania, kultúry, vedy a úradného styku, preto je dôležité ovládať ho správne. Nárečie zasa neslobodno považovať za „nesprávny" jazyk — má svoje miesto v bežnej, domáckej a citovo blízkej komunikácii.

11. Nárečová slovná zásoba v literatúre — spisovatelia niekedy úmyselne používajú nárečové slová (tzv. dialektizmy), aby priblížili prostredie, postavy a región, o ktorom píšu. Takto dodávajú dielu autentickosť a miestny kolorit (napr. v dielach Martina Kukučína či Petra Jilemnického). Nárečia sú preto aj cenným kultúrnym dedičstvom a zdrojom, z ktorého spisovný jazyk čerpá.

12. Vrstvy národného jazyka — celý národný jazyk tvorí spisovná podoba a nespisovné útvary, kam patria nárečia, slang (reč skupín, napr. žiakov, športovcov) a profesionalizmy (reč povolaní). Žiak by mal vedieť, kde ktorú podobu vhodne použiť — spisovnú v škole a na verejnosti, nárečie či slang v neformálnom prostredí. Schopnosť prepínať medzi nimi je znakom jazykovej vyspelosti.

1. Poučka

Národný jazyk má spisovnú (kodifikovanú) a nespisovnú podobu. Spisovný jazyk je celonárodne záväzná, normovaná podoba slovenčiny, ktorou sa píše v školách, úradoch, médiách a literatúre. Medzi nespisovné útvary patria nárečia (dialekty), slang, žargón a profesionalizmy. Slovenské nárečia delíme na tri základné skupiny: západoslovenské, stredoslovenské a východoslovenské. Spisovná slovenčina vznikla najmä na základe stredoslovenského nárečia (Ľudovít Štúr, 1843).

2. Vysvetlenie

Po krokoch: 1. Národný jazyk = celá slovenčina so všetkými podobami. 2. Spisovná podoba má pevné pravidlá (kodifikáciu) — ako sa píše, vyslovuje a skloňuje. Platí pre všetkých Slovákov rovnako. 3. Nespisovná podoba sa viaže na určité územie alebo skupinu ľudí — používa sa najmä v bežnej, neoficiálnej reči. 4. Nárečie je nespisovná podoba viazaná na územie (kraj, dedinu). Podľa územia rozlišujeme tri skupiny nárečí. 5. Norma (kodifikácia) je dôležitá preto, aby si všetci Slováci navzájom rozumeli a aby mal jazyk jednotnú podobu v písme.

3. Príklady a prečo je to dôležité

Príklad 1 — nárečové slovo a jeho spisovná náhrada: Prepíš do spisovnej podoby: Stará mama varila na obed krumple s kyslým mliekom.
Slovo krumple sa používa len v niektorých krajoch → je nárečové.
Spisovný výraz z Krátkeho slovníka slovenského jazyka: zemiaky.
Ostatné slová sú spisovné.
Spisovne → Stará mama varila na obed zemiaky s kyslým mliekom.

Príklad 2 — určenie nárečovej skupiny (východ): Odkiaľ pochádza veta Dzeci še bavia na dvore?
dzeci namiesto deti: mäkké ď sa mení na dz (podobne ť na c) — typický východoslovenský znak.
še namiesto sa — tiež východoslovenské.
Územie: Šariš, Spiš, Zemplín → východoslovenské nárečie

Príklad 3 — určenie nárečovej skupiny (západ): Odkiaľ pochádza veta Co robíš? Pojď sem!
co namiesto čo a pojď namiesto poď sú znaky západoslovenských nárečí.
Dlhé í v slove robíš ostáva (vo východoslovenských nárečiach by bolo krátke: robiš).
Spolu → západoslovenské nárečie (napr. Trnava, Záhorie)

Príklad 4 — nárečie alebo slang: Urči druh nespisovnej reči: Ten film bol fakt cool, poďme naň v piatok.
cool je anglické slovo, ktoré používajú najmä mladí ľudia.
Nie je viazané na kraj, ale na skupinu ľudí (vek, záujmy).
Útvar viazaný na skupinu → slang

Príklad 5 — kodifikácia spisovnej slovenčiny: Kto a na akom základe kodifikoval spisovnú slovenčinu?
1787 — Anton Bernolák: prvá kodifikácia, základ západoslovenské (trnavské) nárečie; neujala sa všade.
1843 — Ľudovít Štúr (s J. M. Hurbanom a M. M. Hodžom): základ stredoslovenské nárečie.
1852 — úprava štúrovčiny (Martin Hattala, M. M. Hodža) → podoba blízka dnešnej.
Dnešná spisovná slovenčina vychádza → zo stredoslovenského nárečia (Štúr, 1843)

Príklad 6 — z praxe, výber podľa situácie: Žiak píše strednej škole e-mail: Čauko, chcel by som sa spýtať na prijímačky. Oprav ho.
Adresát je úrad → potrebujeme spisovnú, zdvorilú podobu.
čauko (slangový pozdrav) → Dobrý deň
prijímačky (hovorové) → prijímacie skúšky
Spisovne → Dobrý deň, chcel by som sa informovať o prijímacích skúškach.

Prečo je to dôležité: Spisovný jazyk zabezpečuje, že si rozumie Záhorák aj Zemplínčan, že úradné dokumenty, učebnice a správy znejú jednotne. Nárečia zase uchovávajú kultúrne dedičstvo a identitu kraja — preto si ich vážime, no v oficiálnom prejave (škola, prijímačky, žiadosť o prácu) používame spisovnú podobu.

Precvič si

1. Napíš spisovný výraz k nárečovému slovu grula.
2. Urči druh nespisovného výrazu vo vete Dnes máme matiku.
3. Ktorá nárečová skupina je najbližšie spisovnej slovenčine a prečo?
4. Prepíš spisovne: Co robíš? Pojď sem.
5. Kto prvý kodifikoval spisovnú slovenčinu, kedy a na základe ktorého nárečia?
6. Prečo spisovateľ niekedy použije v románe nárečové slová, hoci píše spisovne?