Zámená Nezačaté

0. Kľúčové fakty

1. Zámená (pronomená) — Zámená sú ohybný (plnovýznamový) slovný druh, ktorý nepomenúva osoby, veci, vlastnosti či množstvá priamo, ale ich len zastupuje alebo na ne poukazuje. Práve preto sa volajú „zá-mená" — stoja namiesto mena (podstatného mena, prídavného mena, čísloviek). Vďaka nim sa v texte vyhneme nudnému opakovaniu toho istého slova (napr. „Peter prišiel. On sa usmial." namiesto „Peter prišiel. Peter sa usmial.").

2. Druhy zámen (6 základných) — Zámená delíme do šiestich druhov: osobné, privlastňovacie, opytovacie, ukazovacie, vymedzovacie a neurčité. Toto rozdelenie je kľúčové, lebo na písomke sa najčastejšie žiada určiť práve druh zámena. Každý druh má svoju typickú úlohu — niektoré zastupujú osoby, iné privlastňujú, ďalšie sa pýtajú alebo ukazujú.

3. Osobné zámená — Osobné zámená zastupujú názvy osôb, zvierat alebo vecí a delíme ich na základné (ja, ty, on, ona, ono, my, vy, oni, ony) a privlastňovacie zvratné (osobitne sa uvádza zvratné zámeno sa, si). Vyjadrujú tri gramatické osoby a dve čísla. Sú medzi zámenami najčastejšie a žiak ich musí vedieť skloňovať aj v rôznych pádoch (mňa/ma, teba/ťa, jemu/mu).

4. Privlastňovacie zámená — Privlastňovacie zámená vyjadrujú, komu niečo patrí: môj, tvoj, jeho, jej, náš, váš, ich a zvratné svoj. Odpovedajú na otázku „čí?". Dôležité je správne používať zvratné svoj — privlastňuje podmetu vety (napr. „Vzal som si svoju knihu.", nie „moju knihu", keď ide o ten istý podmet).

5. Opytovacie zámená — Opytovacie zámená uvádzajú otázky a pýtajú sa na osoby, veci, vlastnosti či príslušnosť: kto?, čo?, aký?, ktorý?, čí?, koľký?. Vždy sa na konci vety s nimi píše otáznik. Pomáhajú tvoriť opytovacie vety a sú základom pri zisťovaní informácií.

6. Ukazovacie zámená — Ukazovacie zámená poukazujú na osoby, veci alebo vlastnosti, často s gestom alebo v kontexte: ten, tá, to, tento, tamten, taký, onen, toľký. Pomáhajú v texte ukázať na niečo konkrétne („Daj mi tú červenú."). Pri písaní treba dávať pozor na rozlišovanie ten/tá/to v rôznych rodoch a pádoch.

7. Vymedzovacie zámená — Vymedzovacie zámená presne vymedzujú (ohraničujú) rozsah osôb alebo vecí: sám, samý, každý, všetok, žiadon (žiaden), nijaký, iný, inakší. Vyjadrujú napríklad úplnosť (každý, všetok) alebo úplné vylúčenie (žiadny, nijaký). Sú dôležité pri presnom vyjadrovaní množstva a výnimiek.

8. Neurčité zámená — Neurčité zámená označujú osoby, veci alebo vlastnosti neurčito, nepresne — nevieme presne kto alebo čo: niekto, niečo, nejaký, niektorý, ktokoľvek, čosi, dakto, voľakto, hocikto. Tvoria sa najčastejšie pridaním predpony (nie-, da-, voľa-, hoci-) alebo prípony (-koľvek) k opytovaciemu zámenu. Práve podľa tohto odvodzovania ich vieme ľahko rozpoznať.

9. Skloňovanie zámen — Zámená sú ohybný slovný druh, čo znamená, že sa skloňujú — menia tvar podľa pádu, čísla a rodu. Pri osobných zámenách rozlišujeme dlhé (samostatné, prízvučné) a krátke (príklonné) tvary: mňa – ma, teba – ťa, jemu – mu, jej – ju. Dlhé tvary používame na začiatku vety alebo po predložke, krátke vo vnútri vety — to je častá chyba, na ktorú si treba dať pozor.

10. Zvratné zámená sa/si a svoj — Zvratné zámeno sa/si (osobné) a svoj (privlastňovacie) sa vzťahujú späť na podmet vety. Zámeno sa nemá tvar nominatívu (1. pádu), lebo vždy odkazuje na konajúcu osobu („Umývam sa."). Zámeno svoj nahrádza môj/tvoj/jeho, keď vlastníkom je sám podmet, a jeho správne použitie je typickou maturitnou aj písomkovou „chytákovou" otázkou.

11. Gramatické kategórie zámen — Pri rozbore zámena určujeme jeho mluvnické (gramatické) kategórie: rod (mužský, ženský, stredný), číslo (jednotné, množné), pád (1.–6., zámená nemajú zvyčajne 5. pád) a pri osobných aj osobu (1., 2., 3.). Niektoré zámená (napr. kto, čo, sa) rod a číslo nerozlišujú. Schopnosť určiť tieto kategórie je základom vetného rozboru.

12. Vetnočlenská platnosť zámen — Zámená vo vete najčastejšie zastávajú funkciu podmetu (Ja čítam.), predmetu (Vidím ho.) alebo prívlastku (Moja kniha leží na stole.). Keďže zastupujú podstatné a prídavné mená, preberajú aj ich vetné úlohy. Pri vetnom rozbore preto treba zámeno hodnotiť podľa toho, ktorý slovný druh práve nahrádza.

1. Poučka

Zámeno je ohybný slovný druh, ktorý nahrádza podstatné mená, prídavné mená alebo číslovky (aby sme sa neopakovali). Skloňuje sa.

2. Vysvetlenie — druhy zámen

• osobné: ja, ty, on, ona, ono, my, vy, oni, ony (+ zvratné sa, si)
• privlastňovacie: môj, tvoj, jeho, jej, náš, váš, ich; zvratné svoj (Čí?)
• ukazovacie: ten, tento, tamten, taký, toľký
• opytovacie: kto?, čo?, ktorý?, aký?, čí?, koľký?
• vzťažné: kto, čo, ktorý, aký (uvádzajú vedľajšiu vetu)
• neurčité: niekto, niečo, hocikto, dakto, voľaktorý
• záporné: nikto, nič, nijaký, žiaden

Pravopis (na čo dať pozor)

• Dlhé/krátke tvary: mňa/ma, mne/mi, teba/ťa, jeho/ho (dlhý tvar na začiatku vety a po predložke: Mňa to mrzí; pre teba).
• V listoch zo zdvorilosti veľké začiatočné písmeno: Vy, Vám, Váš, Ti (oslovenie).
• Zvratné sa/si píšeme oddelene (učím sa).

3. Príklady a prečo je to dôležité

Prečo dôležité: v rozbore vety musíš zámeno odlíšiť od podstatného/prídavného mena a určiť jeho druh; v pravopise sa často testuje mňa/ma a Vy v liste. - Toto je môj zošit. → toto = ukazovacie, môj = privlastňovacie. - Kto to napísal? → opytovacie.